Na Slovensku sa vytvoril systém, v ktorom je vlastné bývanie pre väčšinu mladých ľudí a mladých rodín prakticky možné len prostredníctvom hypotekárneho úveru. Štát dlhodobo nedokázal zabezpečiť dostatok dostupných nájomných bytov, a preto sú tisíce občanov postavené pred jedinú možnosť – zadlžiť sa na 25 až 30 rokov.
Bývanie pritom nie je luxus. Je jednou zo základných životných potrieb človeka. Napriek tomu sa z neho stal obchodný artikel, na ktorom zarábajú developeri, banky aj investori. Konečný účet však platí spotrebiteľ.
Ceny nehnuteľností na Slovensku sa dostali na úroveň, ktorá je pre mnohé domácnosti neprimeraná ich príjmom. Mnohí kupujúci si však napriek tomu berú vysoké hypotéky zo strachu, že ceny ešte porastú alebo že prídu o „výhodnú“ úrokovú sadzbu.
Banky prirodzene sledujú svoj obchodný záujem – poskytovať úvery. Reklamné kampane zdôrazňujú nízke úrokové sadzby, výhodné fixácie či prijateľné mesačné splátky. Oveľa menej sa však hovorí o tom, čo nastane po skončení fixácie, pri raste úrokových sadzieb alebo v prípade, že sa spotrebiteľ dostane do zložitej životnej situácie.
Život totiž neprináša len úspechy. Strata zamestnania, choroba, rozvod, narodenie dieťaťa, rast životných nákladov alebo inflácia môžu počas tridsiatich rokov výrazne zmeniť finančné možnosti každej rodiny.
Keď spotrebiteľ prestane zvládať splácanie hypotéky, dôsledky bývajú dramatické. Banka má svoju pohľadávku zabezpečenú záložným právom. Spotrebiteľ však môže prísť o strechu nad hlavou, o celoživotné úspory a neraz aj o všetko, čo počas rokov splácania vybudoval.
Mnohí ľudia si neuvedomujú, že aj po predaji založenej nehnuteľnosti nemusí byť ich dlh voči banke úplne vyrovnaný. Môžu tak prísť nielen o byt alebo dom, ale zostať ešte dlhé roky dlžníkmi.
O tomto riziku sa v reklamách nehovorí.
Rovnako sa nehovorí o psychických dôsledkoch dlhodobého zadlženia. Neustály strach zo splátok, obavy z budúcnosti, neistota pri každej zmene úrokových sadzieb či hrozba straty bývania vytvárajú dlhodobý stres. Ten negatívne ovplyvňuje rodinné vzťahy, pracovný výkon, psychické zdravie a môže prispieť aj k zhoršeniu fyzického zdravotného stavu. Sen o vlastnom bývaní sa tak pre mnohé rodiny mení na každodenný boj o finančné prežitie.
Združenie AVES je presvedčené, že súčasný systém si zaslúži otvorenú spoločenskú diskusiu.
Je správne, aby mladí ľudia nemali inú reálnu možnosť bývania ako podpísať úverovú zmluvu na tridsať rokov?
Je správne, že štát dlhodobo nevytvára dostatočný fond dostupných nájomných bytov, ktorý by predstavoval skutočnú alternatívu k hypotekárnemu zadlžovaniu?
Je správne, aby sa celé generácie dostávali do celoživotného dlhu len preto, že chcú mať vlastný domov?
Úlohou štátu by nemalo byť len podporovať hypotekárny trh. Jeho povinnosťou je vytvárať také podmienky, aby občania mali skutočný výber. Dostupné nájomné bývanie nie je sociálny luxus. Je jedným zo základných pilierov zdravej bytovej politiky každej modernej krajiny.
Spotrebiteľ potrebuje ochranu aj pri hypotekárnych úveroch. Potrebuje zrozumiteľné informácie o všetkých rizikách, férové zmluvné podmienky, transparentné postupy bánk a účinnú ochranu pred neprimeranými obchodnými praktikami. Finančná gramotnosť je dôležitá, no sama osebe nestačí, ak systém vytvára tlak na zadlžovanie.
Hypotéka môže byť rozumným riešením. Nesmie sa však stať jedinou cestou k vlastnému bývaniu.
Bývanie nie je finančný produkt.
Bývanie je základné právo človeka.
A spoločnosť, ktorá núti svojich občanov zadlžiť sa na polovicu života len preto, aby mali kde bývať, by sa mala zamyslieť, či jej bytová politika skutočne slúži ľuďom.
Združenie AVES bude naďalej presadzovať ochranu spotrebiteľov aj na finančnom trhu a upozorňovať na praktiky, ktoré môžu viesť k nadmernému zadlžovaniu domácností. Spotrebiteľ nesmie byť iba klientom banky. Musí zostať predovšetkým človekom, ktorého dôstojnosť, bezpečnosť a právo na bývanie si zaslúžia ochranu.